SVEDECTVÁ

Napíš nám aj ty o svojich zážitkoch, pocitoch a dojmoch na náš email: ekc.zborov.sk@gmail.com a my ho tu radi zverejníme.

- nahrávku načítal: Martin Ďurčo, redaktor rádia LUMEN. 

"Jankovo" svedectvo - ODPUSTENIE.

Chcem sa s Vami podeliť o nádherné a veľmi silné svedectvo, ktoré ma upevnilo ešte viacej vo viere, že Extrémna Krížová Cesta, dokáže premieňať naše životy.

Volám sa Peter a chcem Vám tu priblížiť príbeh jedného veľkého hrdinu EKC. Volať ho budem "Janko"a to kvôli jeho anonymite.

EKC som absolvoval už po štvrtý krát. Všetky trasy som absolvoval na trase Zborov/Bardejov. Stále sa teším na každý nový ročník, lebo táto Extrémna Krížová Cesta ma dokáže posilniť a dodať duchovnej sily naozaj na dlhú dobu. Zakaždým je pre mňa niečím novým a zakaždým ma posúva ďalej.

Od lídra trasy som prijal tú najťažšiu úlohu - aby som išiel na trase ako posledný pútnik, takzvaný zberač. Je to veľmi dôležitá a aj veľmi namáhavá úloha. Je totiž veľmi dôležité aby sa vedelo, že na trase nikto nezostal. Mojou úlohou bolo pomôcť pútnikovi ktorý už ďalej nemôže. Dostať ho na miesto, odkiaľ si môže zavolať nejaké auto, ktoré by už nemalo problém tam prísť po neho. Tak isto aj poskytnutie zdravotnej pomoci ako aj psychickej podpory. Je to aj veľká pomoc pre dobrovoľníkov, ktorí sú pri občerstvovacích stanicách, lebo takto už vedia že za mnou už nikto neide a oni sa môžu presunúť ďalej.

Nastal deň D: Po svätej omši čakám na posledného účastníka ktorý vyjde z kostola a idem pomaličky za ním. Ešte raz kontrolujem či nikto nezostal a pripájam sa k poslednej skupinke. Oboznamujem ich, že idem ako posledný a že za nami už nikto neide. Asi po dvoch kilometrov prechádzame cez hlavnú cestu, ďalej k prvému zastaveniu, ktoré je na vojenskom cintoríne z prvej svetovej vojny. Šľapeme hore do kopca, rovno cez obrovský vysvietený kríž z faklí, ktorý bol nádherné vysvietený na celej lúke. Zimomriavky. Po celej velikánskej lúke bolo "roztrasených"cez 500 ´pútnikov, ktorí sa už modlili svoje prvé rozjímanie. Niektorí kľačali, niektorí sedeli, niektorí stáli a niektorí už odchádzali pomaličky smerom na Stebnícku Maguru. Magura je inak najväčší kopec (900m), cez ktorý prechádza červená 42km trasa sv.Don Bosca. Pozorovať takú masu ľudí ako sa modlí, bolo niečo nádherné. Uvedomoval som si, že tu si každý z nich nesie sám svoj vlastný kríž a že určite prišli prosiť Pána Boha, aby ho dokázali v svojom živote niesť z láskou, plus ktomu že majú pripojené určite aj rôzne úmysly.

Skontroloval som spoločne s partiou skautov čo pripravovali tento horiací kríž, či nikto nezostal a pohol som sa ďalej vpred. Hneď na začiatok nás čakolo najväčšie stúpanie a pre mnohých tá najväčšia skúška. Viac ako 5km stúpanie po starej lesnej ceste, mala byť takou akousi previerkou, ako veľmi chceme priniesť tú našu obetu a či to myslíme ozaj vážne.

Polovica stúpania. Asi tu niekde, sa začal písať tento príbeh.. Prišiel som k skupinke mladých ľudí, v ktorej bol aj Janko. O ňom to totiž všetko bude. Sedel na krajnici cesty a opravoval si ponožku v topánke. Videl som, že si nezobral vôbec dobrú obuv. Mal staré, ťažké robotnícke topánky. Hneď som sa mu prihovoril. Počúvaj priateľu, nezvolil si vhodnú obuv, stýmto čo máš na nohách, ďaleko nezájdeš. Nechceš sa vrátiť alebo nemáš náhodou aj nejakú inú obuv na prezutie? Takú tú botaskovú na asfaltovú cestu. Odpovedal aby som sa stoho netrápil, že to je v poriadku. Pokračovali sme pomaličky hore aj s jeho partiou, no stále pomalšie a pomalšie a tak sme sa vzdiaľovali od ostatných účastníkov, čím ďalej tým viac.

S Božou pomocou sme sa dostali až hore na Maguru a Janko si išiel zobuť topánky. Bol som pri ňom, aby som videl ako na tom je.

Jeho nohy boli doslova a dopísmena také skrvavené, akoby do nich hrýzla nejaká zver.

Prišlo mi stoho tak trošku zle. Snažil som zachovať kľud, myslím ten svoj. Janko, ten sa správal akoby žiadnu bolesť necítil, napil sa ešte vody, opravil si ruksak na chrbte a ešte sa nás opýtal. Vy na koho čakáte? ... Navrhovali sme mu viackrát pomoc, že ho vezmeme popod pazuchu a pomôžeme takto sním zísť dole do Bardejovských Kúpeľov. Videli sme že kríva a nedustupuje celými chodidlami na zem, ale on rázne odmietal našú pomoc a stále len vravel že je to ok a že jediné čo potrebuje, je ísť ďalej.

Nerozumel som tomu. Ako potrebuješ ísť ďalej chlapče, keď nemôžeš. Veď počujem ako šmykáš topánky po zemi a keď si predstavím ešte tvoje nohy... O tom že má skončiť, nechcel vôbec počuť.

Po ceste do Bardejova mi povedal, že on presne vedel čo ho čaká a že tak je to v poriadku.

Povedal mi, - mohol som si zobrať kvalitnú obuv, ale naschvál som si ju nezobral.

Vieš ja mám so svojím otcom veľmi zlý vzťah. Otec je alkoholik, bije nás doma a ja ho nenávidím. Ide o to, že som bol na spoveď a spovedal som sa samozrejme stoho čo k nemu cítim, ako aj stoho že mu neviem odpustiť. Kňaz mi povedal: Tu pomôže len obrovské pokánie. Nevedel som čo presne myslí ale keď som sa dozvedel o tomto duchovnom projekte, tak som pochopil a ani na sekundu som neváhal a bol som hneď rozhodnutý, že práve EKC môže naštartovať zmenu v našom vzťahu.

Chcem mu práve cez túto obetu, dokázať odpustiť a zase ho mať rád.

Prosiť o jeho vyliečenie z alkoholizmu a jeho navrátenie sa k Pánu Bohu.

Plakal som veľmi keď som počúval jeho príbeh. Príbeh len 19 ročného mladíka, ktorý chce priniesť takúto obrovskú obetu. Ide prejsť 42 kilometrovú trasu a ešte k tomu v noci, po lese, po blate a v daždi z obrovskými bolesťami. Prečo??? Preto, lebo mu až tak veľmi záleži na vzťahu s vlastným otcom. Niečo neuveriteľné.

Miestami keď som ho pozoroval, mal som pocit, že si nesie na pleciach skutočný Kristov kríž.

Tempo som nemal svoje štandartné rýchle a tak toto pomalé tempo a časté prestávky, pôsobili na mňa veľmi vyčerpávajúco. Zakaždým ale keď som sa pozrel na Janka, som sa spamätal, vystrel a šľapal ďalej. Takto sme pokračovali krok po kroku, od jedného zastavenia k tomu ďalšiemu.

K poslednému zastaveniu sme prichádzali až skoro pred obedom.

Pri kostole nás ešte čakali dobrovoľníci aj kamarát Vincent, ktorý je lídrom tejto nádhernej trasy. Vybral sa nám pomaličky oproti. Po pomodlení sa posledného rozjímania, sme sa dali tak nejako všetci do kruhu. Predpokladám, že mala začať nejaká "ďakovačka" na moju adresu, lebo tak nejak sa to začalo, keď som počul... Chcel by som sa poďakovať najväčšiemu hrdinovi, Petrovi ... Hneď som to stopol. V sekunde som si predstavil čo zažíval Janko na trase, ako aj celý jeho príbeh.

Povedal som mu len stop, stop. Musím ťa Vincent zastaviť. Nie ja. Ja niesom žiaden hrdina, ale tu ti musím niekoho predstaviť. Tým hrdinom je "Janko", to jemu sa poďakuj. To on ťahál nás všetkých, asi desať členú skupinku do cieľa. To jeho obrovská obeta a jeho silný úmysel nás všetkých posúval krok čo krok vpred. Zostal nemo stať a pozerajúc sa so slzami v očiach na nás, vidiac pri tom naše uplakané ale šťastné oči pochopil, že sme na trase zažili niečo, čo sa tu nijako nedá opísať. Jankovi sme obetovali obrovský potlesk a každý dojatý a šťastný sa pobral domov k svojím rodinám.

Prijal som ďalšiu výzvu do môjho života a to takú, že už pre nasledujúci ročník budem zástupcom lídra EKC na tejto trase.

Pre mnohých z nás, to bola najkrajšia noc v živote.

Vďaka Pane, za túto požehnanú noc.

Peter, Bardejov

EKC Košice: 

Tma a dážď sa strieda s hustým mrholením. Hmla taká, že čelovkou vidieť len bielu stenu pred sebou a pod nohami hľadáme náznak chodníka. Hodinový úsek - zostup v blate po členky, prekážky v podobe pováľaných stromov po víchrici. Tvorili sme záver skupinky EKC. Úžasná skupinka najprv cudzích ľudí, ktorí sme sa povzbudzovali, čakali, dávali na seba pozor. Stavitelia prístreškov ani netušili, koľko dobrých ľudí sa pod ne v daždi zmestí... Požehnaný milostivý čas. Odmenou bolo poďakovanie dvoch dám, ktoré nám povedali, že bez nás by to nezvládli a to ani netušili akým povzbudením boli oni pre nás. Moja prvá EKC, ktorej som sa bála. Jankova tretia trasa - po minuloročnom Zborove a tohtoročnom Šmigovci. Je dosť dlhá na to, aby telo x krát povedalo, že sa vzdáva, stačí, končí... Zavše ale prišlo voľajako odľahčenie a dalo sa kráčať ďalej - možno to bola priateľka, ktorá sa v noci len tak zobudila a myslela na nás v modlitbe... Nech sme lepšími, ak vďaka tejto EKC. Nech sú vypočuté naše úmysly ako aj úmysly našich drahých a neznámych ľudí, ktorí nemohli ísť a ktorých úmysel sme si mohli vziať ... Nech raz, keď budem na konci svojho života stáť nad miskami váh, nakloní kamienok EKC misku s dobrými skutkami. 

manželia Mariana a Ján

EKC Michalovce: 

Dostať takú to milosť, že môžem kráčať vo dvojici s Bohom, v tichosti, počúvať  jeho myšlienky ktoré mám pretvoriť do modlitby ruženca je neskutočne úžasná. Aj napriek extrémnemu terénu, počasiu a všakovakých prekážok, či už popadaných stromoch, ich obchádzaním a hľadaním návratu na správnu cestu aby som mohol ďalej pokračovať, alebo chodením v kuse po turistickom chodníku z ktorého sa stal potok, nič z tohto ma absolútne nevyvádzalo z mieri. Boh mi stále poslal myšlienku za čo sa mám modliť. Zhruba na 15 kilometri, kedy som sa dostal z lesa na asfaltovú cestu, mi Boh poslal jednu z najťažších skúšok. A to pomodliť sa ruženec za istú dlhodobo pretrvávajúcu udalosť. V momente keď som sa začal na tento úmysel modliť, rázom sa spustil taký obrovský hodinový lejak, že behom minúty moje nohy od tejto chvíle až do konca cesty plávali v bazéne. Bol to asi najintenzívnejší dážď, ktorý som za svoj doterajší život zažil. Hneď som si pomyslel, že som zaťal do živého a vyrušilo to aj niekoho iného, a Boh vedel prečo sa mi dal pomodliť za tento úmysel. Pri tom všetkom mi chýbala po boku moja manželka, ktorá zo zdravotných dôvodom nemohla absolvovať so mnou túto krížovú cestu, ale v modlitbe zostávala celú noc až do môjho návratu, za čo jej veľmi pekne ďakujem. Ďakujem Bohu za všetko, čo s ním v živote prežívame, za pozvanie na túto cestu, za vedenie, za všetky úmysly za ktoré som sa mal modliť cestou ružence, ďakujem mu aj za všetky prekážky ktoré mi na tejto ceste pripravil a pomohol zdolať. Vďaka patrí aj mojej manželke a deťom, ktorý ma v tomto podporili. Už dnes sa teším na ďalší ročník EKC.

Zdeno 

Chcela by som sa a vami podeliť o môj duchovný zážitok na EKC. Už pri prvom zastavení som si našla v brožúrke vetu čo mi zostala v pamäti (Nikdy by ste nemali žiť tak aby ste splnili očakávania niekoho iného)Ja som sa v tom našla. Ďalšia hlboká vec sa mi stala keď som si v Cerkvi v Trnávke čítala príbeh kde otec bol alkoholik(moja EKC bola obetovaná aj za môjho tatka s tou istou závislosťou) . Booom priamy zásah, až som sa rozcítila. A najsilnejšie čo som zažila bolo to keď som kráčala hore kopcom v lejaku, modlila som sa a tu na chvíľku som bola duchom niekde inde. Bol to blažený pocit až potom som si uvedomila že: Maja počkaj musíš ísť späť však kráčaš lesom v noci, v daždi už cca 20km.A vtedy sa moje zmysli prebudili že už som pociťovala ze mam nohavice celé mokré a moja čelovka len tak vykukoval z pod prší plášťa .Ten pocit bol neskutočne krásny ako keby som bola medzi zemou a nebom vtedy som nepociťovala žiadne negatívne pocítili iba blažený pocit. Bolo to niečo krásne. Ešte Vám niečo o mne prezradím a tým chcem aj ľudí povzbudiť aby sa dali na takú EKC : Som necelý rok po operácii a pri operácii som zostala s určitým zdravotným postihnutím, ale viete čo? :S Božou pomocou som to dala až do cieľa A čo je najdôležitejšie počas tej cesty som si veľa toho uvedomila. Bohu Vďaka. Veľká vďaka patrí organizátorom, každému kto priložil ruku k dielu a milým spoluputovníkom ktorý krásnym úsmevom a povzbudivým slovom mi spravili tu Cestu trošku príjemnejšiu.

Maja 

Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Postupne spracovávam v sebe všetky pocity a myšlienky z tejto cesty. V Klokočove som si vravel, že raz stačilo, ale už dnes viem že ak dostanem tu milosť ísť  EKC aj o rok, tak sa tam uvidíme. 

Marek

Chcem sa aj ja s Vami podeliť o EKC... Ako už bolo napísané, bola ako život sám. Začínaš, kráča sa Ti ľahko, sviežo, ideš po rovine, bez väčšej námahy. Potom do kopca, stúpanie, námaha väčšia a väčšia. Potom hore krásny pocit víťazstva. Od 12 km dážď, mrazivý vietor. Kráčame 2 so sestrou bez pršiplášťa, veď ja som povedala, že netreba.. Zmokli sme do nitky.. Mrazivý vietor šiel až do kostí a sestra hovorí, ci to nevzdáme, že sme premočené a môžeme ochorieť. Ja plná odhodlania, dala som do tejto cesty, všetky túžby , prosby, vediac, že to ma bude stáť námahu.. Tak jej vravím, že to dáme , že co nám pomôže sa vrátiť. A tak sa ďalej boríme blatom, prekážkami, dažďom.. Potom opäť rovná cesta... Najťažšie je zastať na zastavení a nechať nech ta zima ešte viac pôsobí. Potom opäť les, blato, voda, pád a ideme ďalej... Po ceste kráčame samé alebo chvíľku v skupinke... Blíži sa koniec... Les v Kusíne je extrem, tu sme už 6 v skupinke, chvíľu sme zišli z cesty ale opäť sa vrátime na správnu cestu... Je to ako v živote... Ideme v blate hriechu ale Ježišov dážď nás očisťuje. Schádzame z cesty, ale Duch Svätý nás vracia na tú správnu... Najdlhší úsek sa mi zdal Kusín-Klokočov... zdal sa mi predlhý.. Chcela som byť už v cieli... Cieľ bol krásny.. Vďačné, že sme to nevzdali, že sme to s Ježišom dali... Ďakujem Ježišovi, že On to s nami nikdy nevzdá... a odmena.. Nemáme sa ako o pol 4 dostať domov. Tu Vlado zo skupinky sa ponúkne , že nás vezme, vediac, že sme celé mokré a že mu môžeme pošpiniť auto... Vďaka Ti Ježiš, za každú milosť, sprevádzanie a že s Tebou nikdy nie sme sami. 

Martina a Anička

Táto Extrémna Krížová Cesta bola ako život sám. Keď padneš - vstaneš a myslíš že už horšie ťa nemôže stretnúť, vtedy príde ešte ťažšia chvíľa, ale vstávaš a kráčaš ďalej. Celý deň so mnou rezonujú myšlienky po prekonaní EKC. Vďaka Pane, že si bol so mnou po celý ˇčas, lebo bez Teba by som to nezvládla.

Ľudmila 

Bola naozaj extrémna! Ale ani raz som neoľutovala, že som tam. 

Simona 

Bol to pochod ako vo filme. Malé svetielka čeloviek osvetľovali cestu. Kráčali sme v daždi, po blate a vo vode. Zaťali sme zuby a ďalej kráčali. Ďakujem Pánovi, že mi postavil do cesty takú výzvu. Ďakujem za podporu Ferkovi, Jankovi a Danke, ktorá ma povzbudila. Veci sú vždy tak, ako majú byť. Pán ma s nami svoje úmysly. Dôverujme mu. 

Mária 

Slava Isusu Christu. Chcela by som sa podeliť o svedectvo z EKC. Prihlásila som sa s malou dušičkou lebo nie som trénovaný a telesne zdatný človek. Veľmi som sa obávala výstupu na hrad. Okrem toho sa veľmi bojím tmy, medveďov a diviakov. Avšak počas celej cesty som bola na tom fyzicky aj psychicky veľmi dobre. Nepociťovala som únavu ani bolesť. Stále som teda čakala na ten moment, keď už pocítim dotyk Božej ruky. ON sa mi však ukázal úplne inak, ako som očakávala. Ukázal sa mi v bratoch a sestrách spoluputovníkoch. Ukázal sa mi v bratovi Patrikovi, bez ktorého by som došla maximálne tak po hrad, keďže moje orientačné schopnosti sú nulové a Patrik bol dokonalý vodca. Ukázal sa mi v bratovi Marekovi na tom najťažšom úseku v lese pred Kusínom, keď mi "odišla" čelovka a nemala som svetlo. Nemyslel len na vlastnú bezpečnosť, ale svietil mi na cestu, čakal ma, dával pozor.. Ukázal sa mi v sestre Majke, u ktorej som cítila potrebnú ženskú oporu, a ktorá neodišla domov, kým ma nenašla a neurobili sme si spoločnú spomienkovú fotku. Celý život som zvyknutá na to, že všetko robím sama. Sama si viem veľa vecí zariadiť a držím si odstup. A Boh mi ukázal, že potrebujem pustiť ľudí do svojho života. Ukázal mi v čom zlyhávam. Vôkol mňa si ľudia navzájom núkali občerstvenie, lieky, magnézium.. ja som mala plný batoh všetkého, ale nevedela som byť tak pohotovo nápomocná. Nechcelo sa mi skladať batoh, z neho mokru pláštenku, veľký kríž. Po EKC som pochopila, v čom sa musím zlepšiť. Od 13.zastavenia až po chrám v Klokočove som išla s plačom. Nie od vyčerpania, ale od radosti a v hlave mi stále znelo: " Pane, aj na mňa si sa pozrel, Tvoje ústa vyriekli moje meno." Bola to nádherná noc, ďakujem za ňu.  Ďakujem Bohu, že mi dal zdravé ruky a nohy, aby som to mohla prejsť. Ďakujem, že mi dal rozum a srdce, aby som HO dokázala uvidieť. Ďakujem organizátorom a všetkým spolupútnikom. Veľká noc už môže prísť. Christos Voskrese! 

 Simona 

EKC Bratislava: 

O akcii som vedel už minulý rok, no nemohol som sa zúčastniť. Tak keď som sa dozvedel, že sa koná aj tento rok (a ešte k tomu v BA (kde teraz študujem)) nemohol som znova odmietnuť. Rád kráčam a som rád v prírode a prepojiť to s takouto hlbokou myšlienkou bolo veľmi príjemné. Ponúkať každý krok, každú kvapku potu, každú bolesť spojenú s cestou Pánovi vo mne vyvolalo nesmierny duchovný pokoj a odovzdanosť Najvyššiemu, Na rozjímanie som zvyknutý z DO (duchovných obnov) no spojiť to s takouto výzvou bol zasa krok ďalej, resp. bližšie do nášho Cieľa.. Ďakujem za túto príležitosť Bohu, ako aj organizátorom, a všetkým zapojeným. Tak zasa o rok. Ďakujem.

Stanislav 

EKC mi umožnila ešte viac posilniť moju vieru. Keby sa ma niekto opýtal, ako ubehla moja cesta, tak sa ani nepamätám, lebo pamätám si len stanice a rozjímania. Cestu medzi stanicami mi prikryl Ježiš v tele aj v duši. Až na ceste domov som si uvedomil, čo som urobil. Som šťastný. Ďakujem. 

  Patrik

EKC Považská Bystrica: 

Extrémna Krížová Cesta je proste extrémna...
Tento krát sa ukázalo že prestreliť svoje schopnosti sa proste nevypláca.
Išiel som ešte pred svätou omšou na spoveď a tesne keď som mal ísť na rad prišiel nový pán farár a teda môj kamarát ktorý nás sobášil . Rozprávali sme sa o postoji k práci a hľadaní motivácii a viery.
Najprv sa mi išlo vynikajúco. Prvých desať kilometrov som sa do toho len dostával.
Druhých desať bolo pre mňa najkrajších.
Veľa krát keď som bol na turistike pozeral som sa len pod nohy a vlastne do okolitej prírody až toľko nie... Teraz som šiel sám (ďalej od skupiny), v noci s vypnutou baterkou a len si užíval že ešte niesu listy na stromoch a teda vidiek dedinky a mesto v diaľke. Tu sme sa s Otcom najlepšie porozprávali.
Vrátil sa k našej debate o práci a vravel že si mám dať pozor aby som veci nerobil pre druhých ale pre Neho. A teda že akoby Veronika nedávala šatku z ľútosti ale z lásky a rovnako nemám ja pomôcť doma z ľútosti alebo to urobiť pre deti, manželku alebo len ako svoju povinnosť. Mám každou takouto prácou utierať kvapku za kvapkou Jeho potu na krížovej ceste.
Tretích 10km bola čistá práca. Len tichých množstvo krokov. Neviem koľko desiatok krát som si určoval tempo modlitbou.
A prišlo posledných 10km. Pre mňa čisté utrpenie. Po bolesti chrbta ktoré prebili kŕče najprv v stehnách spredu, potom lýtka a následne a už trvalé aj stehná zozadu a pálenie chodidiel som len prosil o každý ďalší krok a myslel na to ako trpí dievčatko ktoré som dostal ako svoj úmysel a ktoré má ťažkú chorobu...
Veľmi ďakujem za každého z bratov za to že som veľmi cítil vašu podporu i keď keď mi kamarát na konci povedal že už len 400m chcelo sa mi plakať a to už sme videli kostol...
Teraz sa učím chodiť a jesť lyžičkou bolo to ďaleko za tým na čo som mal. Radostná správa je že okrem maleho ozvania to bedrové kĺby (s ktorými som pred rokom bol ležiacim pacientom) zvládli na jednotku a ani po skončení ma nebolia (prehlasujem sa oficiálne za vyliečeného). Oveľa viac si vážim každú maličkosť, suché tričko, jedlo, vodu, službu a najviac tú neskutočnú a nespútatelnú lásku ktorú k nám má náš Otec.
Aby sme zažili Božiu lásku nemusíme sa preceňovať, ani ísť takto za hranice ale musíme ísť s ním pod kríž.
Technické údaje:
40km / 12hodin v noci / 1500m výstupných
Ďakujem vám veľmi pekne za organizáciu a za čas s Otcom z ktorého ovocie budem ešte dlho požívať.

Pavol

EKC Zborov/Bardejov:

Moje EKC nebolo ľahké, veľa snehu a blata, mokré topánky. Nedostatočne som sa pripravila, tak nejako narýchlo som sa rozhodla na poslednú chvíľu ale Boh na do mnou bdiel po celý čas a ja som to cítila. Bola som veľmi rada na konci. Unavená ale šťastná. EKC ma naučila, že v niektorých situáciách by bolo veľmi ľahké len tak sa vzdať a zabaliť to, ale ak si vtedy uvedomíme, že robíme správnu vec, naozaj stojí za to začať počúvať svoje srdce a urobiť ešte pár krokov. Trasa blahoslaveného Titusa Zemana 33km a 14 hodín ma naučila trpezlivosti, počúvaniu ľudí a spoluprácu. Teraz už s istotou viem, že Bohu nie je nič nemožné. 

Janka

Tohtoročná EKC, bude mojou piatou. Chcem sa ospravedlniť Bohu za všetko zlé a poďakovať sa mu za moju úžasnú rodinu. Tento rok som zažil blízkosť Boha. Bolo to v čase keď mi zomrel mladší brat. Mal niečo po 40tke. Bol telesne postihnutý a od malička mohol len ležať, nakoľko bol ochrnutý. Až po jeho smrti, som si naplno začal uvedomovať, že jeho život bol pravým obrazom mučeníka. Svojím životom môže byť vzorom pre všetkých trpiacich. Nikdy nevyslovil žiadne slová nespokojnosti, nejakej ľútosti, nikdy neprejavil žiadnu bolesť, modlil sa a prosil za zdravie druhých, nie za to svoje. Po pohrebe som zažil blízkosť Boha ako spoločne s mojím bratom boli pri mne. Cítil som zvláštne teplo a môj brat sa na mňa pozeral s tým jeho typickým úsmevom. Tento moment sa nedá jednoducho opísať. Povedal mi jednu nádhernú vetu: - Bratku, už sa od teraz nemusíš za mňa modliť na Extrémnych Krížových Cestách. Od teraz, sa už budem modliť ja, za Vás všetkých. Účasťou na tohtoročnej EKC, chcem prejaviť svoju vďačnosť a chcem niesť kríž s Bohom a prosiť za zdravie druhých. 

anonym ...

Pred tromi rokmi som sa prvýkrát zúčastnil EKC.  Horská trasa, na trase veľa snehu, pršalo, cesta bola celkovo veľmi ťažká. Náš syn niekoľko rokov nechodil do kostola, neprijímal sväté sviatosti. Pre nás rodičov to bolo zlyhanie v živote, nepretržité modlitby, prosby Boha o pomoc. Na EKC, som pri každom kríži na kolenách prosila o obrátenie nášho syna. Po prvej EKC nasledovali pomalé zmeny v správaní nášho syna. Našiel si dievča, ktoré má srdce zapálené pre Krista. Až pred rokom sa rozhodol že pôjde na svätú spoveď. Tohto roku sme už absolvovali spoločne, už aj s jeho manželkou Extrémnu Krížovú Cestu, trasu svätého Don Bosca. 

Anna

Bol som na trasách EKC niekoľkokrát. Je to krásny čas, keď človek zostáva len pri Bohu a uvedomuje si, akým malým drobcom je vo svojom diele. Je to úžasný zážitok, po ktorom je čas na túžbu a čakanie na ďalšiu Cestu. Žiadne slová nedokážu opísať ten pocit, keď dosiahneme svoj cieľ a vieme, že v tomto boji so sebou samým to pomáha... 

Marek

Bol to úžasný čas, duchovný zážitok, fyzické vyčerpanie a Božia prítomnosť a podpora - bez Neho by som nemohla ísť, chvála a vďaka Bohu.

Tamara

Úžasný zážitok a osobné stretnutie s trpiacim Ježišom. Aj keď vzdialenosť bola dosť dlhá. Nemyslela som si, že to bude také ťažké a hlavne, že som ju išla bez akejkoľvek prípravy. Prešla som, aj keď boli krízy, ale Boh je veľký a stále je s nami, neopúšťa nás, každý deň nás živí a posilňuje viac a viac až do úplného konca.

rehoľná sestra - Katarína

Boh mi vlial do srdca vrúcnu túžbu, ísť touto najkrajšou krížovou cestou. Ježišove pozvanie som prijal s radosťou, pretože je to veľká milosť spojiť sa s ním skrz svoju námahu, vyčerpanie a bolesťou. Táto skúsenosť mojej slabosti, keď som sa na 30. kilometri horskej cesty dotkol hraníc svojich schopností, keď fyzické vyčerpanie dosiahlo svoj zenit, robí Božiu pomoc nevyhnutnou na dokončenie trasy. Práve tu, vo chvíli keď som zakúsil hranicu svojich schopností v tejto slabosti, keď ma nohy odmietali poslúchať, Pán ukázal svoju silu a milosť, podporujúc svojou silou moju slabosť.

Myslím, že toto je podstata a účel EKC, dostať sa tam, kde končia moje ľudské sily a možnosti, nechať Pána konať, vziať ma tam, kam ma chce vziať. Toto je moment, keď som stretol Boha.

Aktívne modlitbové uvedomenie, podporované duševnou modlitbou ruženca a strelnými modlitbami "Ježišu, dôverujem Ti", "Pane, daj mi silu" ma prinútili prekročiť hranice svojich schopností s Ním. Keď som obrátil svoju pozornosť k modlitbe, už som nemyslel na bolesť a únavu. Išiel som krok za krokom, nie sám, ale s Tým, ktorý ma posilňuje, spolu s Ježišom, zjednotení v utrpení.

Skúsenosť EKC má za následok prehĺbenie túžby naplniť Jeho vôľu, väčšiu modlitbovú horlivosť, intenzívnejšie prežívanie Jeho prítomnosti pri zdolávaní každodenných kopcov a nesení krížov; v chorobe, v opustení, v ohováraní, vo výsmechu. Viem, že v tom nie som sám. Je so mnou a bude čerpať dobro aj z tej ľudsky beznádejnej ťažkej situácie. Pretože chce naše dobro a šťastie.

Toto sú plody EKC, ktoré zažívam každý deň. V ďalšom EKC si vyberiem najdlhšiu trasu, ako obetu.

Ďakujem ti, Pane, že ma posilňuješ.

Peter

Chcem Vám napísať, že Boh sa má na Extrémnej Krížovej Ceste veľmi dotkol. Mala som zničené srdce, pretože som spravila vec, ktorú som si nemohla odpustiť.. mám veľa problémov a mala som dní kedy som to už nezvládala. Stále mám stresy, pretože mám maminu ktorá druhý krát bojuje s rakovinou a s otcom nemám dobrý vzťah, pretože mi veľmi ublížil v živote a aj mojej rodine. Začala som robiť aj ja veci ktoré sa nepáčili Bohu a ani mne. Veľa krát som mala pocit že Boh ma nemiluje, že je ďaleko odo mňa. Prišlo mi nefér že jemu sa vo všetkom darí a že ja s maminou stále trpím a môj otec pritom ani nechodí do kostola, nežije s Bohom a kašle na nás. Mamina nás vychovala sama. Otec nám ubližoval slovne a aj fyzicky ... ale dnes sa mi Boh tak dotkol srdca že som mala záchvat plaču. Pocítila som veľkú lásku a prišla mi myšlienka do hlavy Milujem Ťa. Plakala som ako malé dieťa. Cítila som pri sebe Božiu prítomnosť. Prestala som cítiť k otcovi odpor a odpustila som aj sebe. Cítim v srdci že Boh mi odpustil. Chcela som sa s vami o to podeliť. Ďakujem zato, že som mala možnosť absolvovať EKC. 

Miriam

V decembri 2017 mi zomrela manželka a v roku 2018 som prijal pozvanie od môjho priateľa PM zaregistrovať sa na EKC. Boli sme malá skupinka a ja som celý čas bol s ňou, s mojou Erikou. Ako keby išla so mnou. Občas sa mi stalo že ju aj počujem. Nad ránom pár kilometrov pred cieľom sa rozostúpili mraky a uvidel som ju. Nie na dlho, iba na chvíľu. Objavila sa, dotkli 👏 sme sa a zmizla. Nebolo to videnie z vyčerpanosti, z únavy, bolo to pre mňa skutočné. Ťažko je to opísať, no jedno viem, že nikdy na to nezabudnem. Vďaka Bože, že si mi ju poslal do tejto krížovej cesty, ako znamenie že je pri tebe.

Juraj

Na EKC som šiel s cieľom poďakovať sa za svoju rodinu a ďalší prírastok do nej a tak tiež poprosiť o požehnanie pre ľudí okolo mňa. Tentoraz ma nohy dostali do kolien. Už po polovici trasy som pocítil bolesť v nohách a ich slabosť a bol presvedčený že to nedokončím. S hĺbkou pokory pred Pánom a každým ďalším zastavením som s bolesťou kľakol opierajúc sa o palice a sklonenou hlavou. Prosil som o každý meter chôdze o každý ďalší krok aby som cestu dokončil a okúsil aspoň kvapku s toho, čo prežil Pán Ježiš na krížovej ceste, aby nás vykúpil. Ten pocit, čo som prežíval čo ma ešte čaká pred každým výstupom každého zastavenia mi bolo do plaču a že to vzdám. Je to pre mňa neuveriteľne, že skoro viac, ako polovicu cesty som zvládol s veľkým bojom voči môjmu nepriateľovi z vnútra mysle. V živote ak som slabý sa ani nepokúsim niečo spraviť a vzdám to, už na začiatku. Každým mojim krokom som sa blížil k víťazstvu, ale aj pádu. Boj bol veľmi silný a veľký. S môjho pohľadu tam boli v danej chvíli aj slabší, ale aj cez tu moju bolesť som sa im snažil pomôcť, lebo pociťoval som to isté. A NA ZAVER - verím, že Pán ma vypočul a verím, že mne aj všetkým ostatným v živote pomôže aj keď to pre nás nebude ideálne. Naloží nám toľko, koľko unesieme. Vie že sme slabí, ale v jeho očiach sme jedineční. Pán Boh zaplať za takú skúsenosť a nechcem na ňu nikdy zabudnúť. Veľké ĎAKUJEM.

Ján J.

Chcela by som sa vám ešte raz poďakovať za organizáciu a starostlivosť o takýto skvelý projekt. Dozvedela som sa o ňom len niekoľko mesiacov spätne a hneď som si povedala, že ak mi to zdravie a podmienky umožnia, určite sa zúčastním. Rozprávala som o vás okoliu a prekvapivo, človek u ktorého by som to vôbec nečakala, sa rozhodol ku mne pridať a niekoľko dní vopred mi svoju účasť oznámil aj ďalší kamarát s partiou. Začali sme spoločne, ale nakoľko sme si vybrali rôzne trasy, po prvom zastavení sme sa rozdelili. Dvaja sme pokračovali svižnejším tempom po červenej a získaný čas využili dlhšími pauzami na jednotlivých zastaveniach. Keďže posledné tri roky boli pre mňa veľmi náročné (onkologická liečba, strach z Covidu a s tým spojená aj častá neúčasť na sv. omšiach a čiastočná izolácia), rozhodla som sa spraviť všetko preto, aby som túto cestu zvládla a verím, že mi priniesla to čo som hľadala Sila modlitby v danom prostredí a podmienkach mala akýsi iný rozmer, skvele pripravené rozjímania, ktoré akoby hovorili priamo z duše, úžasní ľudia na občerstvovačkách, či kňaz pred bazilikou sv. Egídia, to všetko vytvorilo jedinečnú atmosféru prežívania krížovej cesty s našim Pánom, na ktorú budem ešte dlho v modlitbe spomínať a už teraz sa teším na ďalší ročník :)
PS1: Pán Boh to zariadil tak, že sme sa s partiou, s ktorou sme sa večer rozdelili, neplánovane stretli ráno asi kilometer pred hradom Zborov a mohli túto krížovú cestu ukončiť spoločne PS2: kamarát, ktorého som doteraz v kostole nikdy nevidela, mal ráno neskutočný jasot v očiach a po pár hodinách som dostala správu, ktorá ma bude hriať ešte dlho pri srdci "nejaký šťastný som, dobre že som bol, pomohlo mi to"
Vďaka ešte raz za vašu obetu, prajem požehnanú a pokojnú nedeľu a prežitie prichádzajúcich Veľkonočných sviatkov.

Jana F.

Ďakujeme že sme boli súčasťou Extrémnej Krížovej Cesty, Zborov - Bardejov. 33km Cesta zmierenia v našom prípade trvala 11hodín... putovali sme a trpeli spolu s Kristom siahli sme si na dno svojich fyzických síl, ale len s Božou pomocou sme to zvládli. Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um! Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on ti bude rovnať chodníky. Príslovia 3:5-6

Paula a Jaroslav K.

Tma, ticho, dážď, únava, bolesť, blato, les... 33 km. Extrém... Ale všade tam bol Boh, dalo sa ho stretnúť a počuť.

kňaz Ľuboš 

Nikdy predtým som neabsolvoval túru dlhšiu ako dve hodiny, tak tie obavy tam boli od začiatku. O extrémnej krížovej ceste som počul pred dvoma rokmi, keď som animatoroval birmovancov, vtedy však mala obmedzenia kvôli covidu. Jeden zo spolu animátorov mi poslal správu dva týždne pred krížovou, že som to kedysi zdieľal, či nechcem ísť. Hneď som bol rozhodnutý že idem, a tak som začal zháňať aspoň jedného človeka, ktorý by šiel som nou, až som natrafil na teba. Aj keď si ma zaradil do kratšej trasy, vedel som, že ak niekto pôjde 42ku, pôjdem aj ja. A tak som aj šiel. Prvé kilometre boli veľmi super, entuziazmus neopúšťal, sily tiež nie, tak sa šlo parádne. Až prišiel kritický 18 km. Začalo ma veľmi bolieť na hrudníku, nohy ma pálili, ako keby som ich opiekal na ohni. Vtedy som si povedal, že hneď ako budem v meste a bude to pokračovať, vzdám to. Kilometre ubiehali a ja som sa čím ďalej, tým viac spoliehal na malý drevený kríž, ktorý som si niesol na chrbte a na svoj úmysel s ktorým som tam šiel, až som zabudol, že má niečo bolí. V poslednej cca desiatke, som kríž a úmysel riešil vo svojej hlave takmer stále, pretože sily už neboli a cieľ ešte ďaleko. Niekedy sa mi zdalo, že keď som mal odbočiť za sto metrov, bolo to ako nekonečno. Nesmierne vyčerpávajúce bolo vyjsť na rozhľadňu hore k bardejovským kúpeľom. Ale keď som tam prišiel, oblapil som ten drevený hranol predstavujúci si, že oblápam skutočné drevo kríža, začal som plakať, a prosiť Ježiša ešte o trošku síl, že z lásky k Nemu chcem dokončiť túto svoju krížovú cestu. Ešte v kúpeľoch a cestou do Dlhej Lúky to bolo ťažké, pamätám, že v kostole v Dlhej Lúke som si chcel trošku viac oddýchnuť, ale dievčatá má hnali ďalej, že by to bolo len ťažšie, a tak som sa postavil a šiel. Od vtedy, bol zbytok cesty akoby premenený. Naraz som mal toľko síl, že by som kľudne mohol ísť aj behom. Cesta potom ubiehala veľmi rýchlo, ešte posledných cca 500 metrov bolo náročných, ale cieľ už bol fakt blízko. Do cieľa som prišiel úplne vyčerpaný, triaslo sa mi celé telo, ale bol som veľmi hrdý na seba. Počas krížovej cesty som siahol na absolútne dno svojich síl, a nebyť Jeho, môjho úmyslu a dievčat, možno by som to nikdy nedal. V cieli som si povedal, že už nikdy viac, ale hneď od pondelka som zmenil názor a viem to naisto že by som šiel opäť, takže budúci rok ak Pán Boh dá, tam nechcem chýbať. 

Stanislav

Všetko bolo super zorganizované. Najprv som trošku šomral, že pri občerstveniach už nemali vodu, ale zase potom som si uvedomil, že by to bolo jednoduchšie. A tak som si želal, aby aspoň spŕchlo, nech to nie je len po suchu, nakoniec pršalo viac ako dve hodiny, takže môžem s kľudom povedať, že išlo skutočne o extrémnu krížovú cestu. Silný duchovný zážitok som mal aj z krížovej cesty pred svätou omšou a z kňaza, ktorý mal homíliu a tak isto aj z baziliky sv. Egídia v Bardejove, kde nás čakal kňaz, ktorý tam dával požehnanie. Bolo to všetko super a ako som spomínal, určite by som chcel ísť zase, už aj s manželkou. No a či má Boh vyslyšal? To uvidíme za rok, potom poviem ... /nakoniec som dostal informáciu že voda bola v bandaskách a dokonca aj kúpeľská minerálna a stačilo sa len opýtať, ale asi pre niečo to bolo dobré/.

Jozef. B

Lenka

Zuzka 

EKC Námestovo:

"Hľa tu som, hľa tu som, Pane idem za Tebou...."

Pocit izolácie, spôsobenej pandémiou, obáv od vypuknutia vojny na Ukrajine, neistoty o budúcnosť vplyvom inflácie, sklon k individualizmu a konzumnému spôsobu života...možno toto viedlo niekoľkých nadšencov na Orave k úvahám obrátiť tieto svetské starosti naruby - spojiť ľudí aspoň na pár hodín, nebáť sa zajtrajška, byť jednotní a spolupatriční, prehodnotiť postoje a rebríčky svojich hodnôt. Možno takto vznikla myšlienka o 44,5 km extrémnej krížovej cesty, v snahe zdieľať poslednú cestu nášho Pána s ním na Kalvárii čo najvernejšie. Čo nasledovalo si už z pohľadu nás pútnikov vieme len domyslieť – že bolo treba vyznačiť a do máp vytýčiť trasu, vytvoriť webovú stránku, prerozjímať zamyslenia, distribuovať letáky elektronicky aj v tlačenej forme, s miestnym pánom farárom v Zákamennom dohodnúť úvodnú svätú omšu s požehnaním krížov ktoré si pútnici symbolicky nosia počas púte, v poslednej "tretine" zápasu povzbudiť pútnikov teplým čajom a hrachovou polievkou a kopec ďalších "drobností" o ktorých ani nemáme tušenia.

Týždeň pred Veľkou nocou – 31.3.2023 sa teda vydávame na púť ktorá začína v kostole Nanebovzatia Panny Márie v Zákamennom a končí na Bobrovskej Kalvárii. Pútnici vyzbrojení do nepohody počasia (ktorá sa nakoniec napriek predpovediam nekonala), leukoplastmi na otlaky, palicami, vodou a energetickými tyčinkami, máločím asi pripomínajúci Šimona z Cyrény, Veroniku, Máriu Magdalénu a Ježišovu matku, ľudí ktorí ho sprevádzali na poslednej ceste, napriek tomu s úmyslom v srdci prejsť všetky zastavenia, prečítať všetky zamyslenia, vrátiť sa v prípade zablúdenia, vydržať nepohodu a útrapy až do konca...Aspoň takto byť s Ním...

Zdá sa, že putovať v noci je ťažké, chýbajú zrakové vnemy z okolitej prírody, terén po ktorom kráčame je často zradný, klzký a blatistý. Chce to zas len iný uhol pohľadu - cestu nám predsa osvetľuje veľa vecí: Kríž na kopci nad Lomnou, ktorý kvôli nám osvetlili týždeň pred jeho plánovaným oficiálnym odkrytím Lomňania, osvetlený kríž na batohu pútnika kam dopadá svetlo baterky kamaráta idúceho za ním, svetielka čeloviek roztrúsené po horizonte, prebleskujúce hviezdy a mesiac z oblohy, autá idúce dolu príslopom a svetlá dedín ku ktorým smerujeme, otázka okoloidúceho či je všetko v poriadku, keď niekde zastaneme, hvizd skupinky spoza chrbta keď zamyslení zídeme z trasy, aby sme sa vrátili na správny smer, hlt kávy od kamarátky keď prichádzajú driemoty, takto postupne prejdeme 14 zastavení :1.Kalvária- kaplnka Nanebovzatia panny Márie, 2. Zákamenné- Kostol sv.Jozefa, 3. Lomná- Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, 4. Kaplnka Panny Márie –Kráľovnej na Kaňovej jame, 5.Kaplnka svätej Anny nad Vaňovkou, 6. Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie nad Vasiľovom, 7. Kostol Najsvätejšej Trojice v Lokci, 8. Kostol Sv. Anjelov strážnych, Ťapešovo, 9. Oravská Jasenica- Kostol Premenenia Pána, 10. Námestovo- Kostol Sv. Šimona a Júdu, 11. Klin- Kostol Sv. Antona Paduánskeho, 12. Socha Ježiša Krista Klin, 13. Zubrohlava- Kostol Sv. Petra a Pavla, 14. Bobrovská kalvária.

Veriaci sa na Krížovej ceste zišli rôzni, starší, mladí, zblízka i zďaleka, jednotlivci, páry i skupinky, nie všetci možno došli do cieľa, niektorí možno vládali prejsť len jej kúsok, niektorí to možno zvládli hravo, iní s vypätím posledných síl, ale každý z nás si snáď aspoň na okamih pomyslel:

"Hľa tu som, hľa tu som. Tvoja vôľa nech sa vo mne naplní."

Poďakovanie od nás - pútnikov patrí autorom a realizátorom projektu a - ako povedal svätý Ján Pavol II:

Vieru v Boha ktorý sa vtelením stal spoločníkom na našom putovaní, treba ohlasovať všade, zvlášť na našich cestách a medzi našimi domami, ako prejav našej vďačnej lásky a prameň nevyčerpateľného požehnania ...

Pútnička z Oravy

EKC Vrícko:

Extrémna Krížová Cesta? 

Ja som kde tu o nej počula, čosi si prečítala, ale minulý rok som sa na tento duchovný projekt pozrela viac a hneď padlo rozhodnutie. IDEM DO TOHO!!!

A tak som pred Veľkou nocou absolvovala po prvý krát Extrémnu Krížovú Cestu. 

POVIEM VÁM BOLO TO EXTRÉMNE a ani to slovami neviem opísať aké to pre mňa bolo. No bol to extrémny zážitok. Išla som sama. Ako som to mohla? No ja si to už dovolím ísť, lebo už som zbúrala moje neužitočné presvedčenie, že sama ani na krok. Strela som tam aj tak úžasných ľudí. Nie som turista a tak som mala pochybnosti či to dám. Ale Boh doplnil to čo mne chýbalo. Čo všetko sa dá zažiť počas noci kedy kráčaš Extrémnou Krížovou Cestou?  Radosť že ideš. Krízu, že stále ideš. Božiu blízkosť, že ideš s Ním. Vďačnosť, že si to dala. Uvedomíš si, že noc chodenia je nič v porovnaní s tým kde kráčal Ježiš aj kvôli mne. Božie občerstvenie...

A prečo to tu píšem? Prijala som výzvu a to až tak, že som momentálne zástupkyňou lídra EKC Vrícko. Bohu nie je nič nemožné. Boh pozná moje talenty a dáva mi príležitosti kde ich využiť. 

BOŽE ĎAKUJEM. Ďakujem, že môžem. Ak ešte nepoznáš Extrémnu Krížovú Cestu, tak ti ju odporúčam spoznať, stojí to za to.

Miroslava 

EKC Zborov/Bardejov:

Rada by som prispela aj ja svojim svedectvom, lebo svedectvá sa majú ohlasovať... EKC som sa zúčastnila dvakrát, prvý a druhý ročník - teda v roku 2018 a 2019. Keď som sa dozvedela o tejto ceste, neváhala som ani sekundu a prihlásila som sa. Mám dobrodružnú povahu, rada chodím, cestujem, spoznávam niečo nové... Obe EKC som absolvovala od kostola sv. Margity v Zborove, cesta ďalej viedla cez Chmeľovú, Regetovku, Poľsko, potom cez hranicu do Stebníckej Huty, Stebník a Zborov. Na tej prvej sme zažili počasie všehodruhu Od dažďa, cez vietor, sneh, mráz až po blato..Bolo to ozaj extrémne. Ale nič zo spomenutého mi nevadilo. Spojila som sa s jednou kamarátkou a nakoniec sa k nám pridali ešte dvaja chlapi z dediny. Počas putovania sme sa stretli so starším pánom - tiež z našej dediny (vtedy asi najstarší účastník), preto sme sa rozhodli ísť jeho tempom, lebo v tom počasí sme mali oňho strach. Napriek svojmu veku, kráčal bravúrne. Až kým sme sa nedostali k strmšiemu kopcu - tam to aj šmýkalo, všade tma, len na hlavách alebo v rukách čelovky/baterky. Tam prišla kríza aj naňho, ale nechcel to dať najavo, nechcel prekážať, preto sa snažil kráčať ďalej. Jeho odhodlanie bolo obdivuhodné. No čím ďalej sme šli, tým častejšie prestávky si robil (a my s ním) a bolo na ňom badať únavu. Kým sme pomaly vyšli z tohto lesa (pričom dole to nebolo o nič jednoduchšie), dohodli sme mu, alebo lepšie povedané - presvedčili sme toho pána, že mu zavoláme odvoz, ktorý bol pripravený k dispozícii kedykoľvek. Do cieľa bolo ešte dosť ďaleko a on napokon súhlasil. Bol dosť vysilený, ale boli sme naňho hrdí.. Toto je len jedna časť svedectva o vytrvalosti jedného pána, ktorý môže motivovať oveľa mladších. Tá druhá časť svedectva je o mojom vnútornom putovaní a obrátení. Túto krížovú cestu som obetovala za blízkych, ktorí to potrebovali, ale aj za seba, za nájdenie svojej pravej "cesty", "svetla" a "pokoja". Lebo nie vždy to v živote vychádza tak ako chceme, nie vždy sa správame vhodne, nie od každého dostávame to, čo čakáme... Preto každý sa musí pokoriť a priznať svoje nedostatky, ktoré nás možno zvalili na kolená, ale na druhej strane nás približujú bližšie k Bohu skrze ich uvedomenie. Rozhodnutie odpustiť druhým a odpustiť sebe je prvý a veľký krok k obráteniu. Veľa som myslela počas kráčania na jednu môjmu srdcu blízku osobu. V hlave som mala v tom čase veľký zmätok... Všetko som ale nechávala v Božích rukách - veď On vie najlepšie... Keď nám do cieľa chýbalo už len zo 2-3 km, vtedy začali nohy oťažievať a akoby už išli "samé" Únavu som tiež začala pociťovať až pred cieľom. V cieli - v Zborove, sme boli šťastní, že sme cestu zvládli a bolo milé pozerať sa aj na ostatných účastníkov, akí sú spokojní a plní radosti. Síce niektorí možno viac unavení a ubolení, ale myslím, že nikto neľutoval. A po čase prišli prvé "plody" tejto cesty, tejto obety... Boh ma už veľakrát presvedčil, že nás počúva a že nám dáva vždy viac ako prosíme..Aj keď možno inak ako sme chceli, ale o to lepšie. Rok ktorý som prežila po prvej EKC, bol mojim OBRATENÍM, vnútorným a odhodlaným obratením a ja ďakujem Bohu, že mi dal odvahu povedať ÁNO na Jeho volanie. Druhú EKC som totižto absolvovala už so svojím snúbencom a pridal sa k nám aj môj bratranec (ten bol v tom čase nezamestnaný). Znova tá istá trasa, ale úplne INÁ. Boh mi poslal do cesty muža, o ktorom som ani nesnívala, ktorého som ešte počas prvej EKC ani nepoznala a ani sa zaňho nemodlila... Teda konkrétne zaňho, lebo za budúceho manžela som sa modlila už niekoľko rokov pred tým Boh naše cesty a životy spojil neuveriteľným spôsobom, tiež počas jednej niekoľkodňovej púte. A tak som druhú EKC venovala za nás a aj ako poďakovanie. Lebo veľakrát zabúdame ďakovať za tie nespočetné milosti, ktoré nám Boh udeľuje. Ďakujem Mu za to, že si všimol moje volanie, moje modlitby...Aj keď to urobil inak ako som čakala, urobil to po svojom, ale urobil to oveľa lepšie než ako som žiadala. A čo je najdôležitejšie, urobil to v tom najvhodnejšom čase. A čo sa týka bratranca, ten onedlho získal prácu snov Na obe EKC mám krásne spomienky a môžem povedať, že sú silno prepojené. Viem, že bez kríža sa k Ježišovi nedostaneme, preto ďakujme za každý kríž, čo máme. Či telesný, duševný, duchovný, každý deň s niečím zápasíme... Ale Božia milosť, milosrdenstvo a láska je vždy väčšia než akákoľvek naša bolesť či trápenie. A naše kríže nie sú ťažšie, ako bol ten Kristov... Pán sa stará.

Katarína

EKC Lučenec:

Chcem sa podeliť o svoje svedectvo z EKC Lučenec. Pánom Bohom požehnaný čas vám na úvod želám. 

Na EKC som sa prihlásila sama. Mala som veľké pochybnosti, či to zvládnem. Nevedela som, čo ma čaká. Bola potrebná príprava zbaliť si všetky potrebné veci, stiahnuť si hlavne Mapy.cz, tieto navigácie nám veľmi pomohli. Ešte na začiatok podotknem, že som človek, ktorý nerád chodí do prírody ani na hríby. Neviem sa tam uvoľniť a necítim sa tam bezpečné. A takýto človek sa prihlási na EKC. Viem, vlastne neviem kde som našla takú odvahu. A ešte k tomu sama. Na ceste som stretla skvelých ľudí. Ktorí mi spríjemnili a pomohli prejsť celú cestu 37 km. Za čo im veľmi ďakujem. 

Na moje počudovanie som sa vôbec nebála, bol so mnou Ježiš a niesol môj kríž spolu so mnou. Bolo to neuveriteľné. Boleli ma neskutočne nohy ťažké vyvýšenia, blato a voda. A my sme šli a dali sme to, za našich blížnych, za choroby v rodine, za vzťahy v rodine. Miestami som cítila, že moje nohy išli akoby ich niekto ovládal. V myšlienkach som mala, že už nevládzem, viac už nedám. 

Ale s Ježišom nič nie je nemožné. Ďakujem za organizáciu za skvelý projekt. Nech vás Panna Mária ochraňuje a pomáha robíte veľké veci. Nech sa vám darí, 

Zuzana 

EKC Bratislava

"Hanko, čo sa Ti najviac páči" na Krížovej ceste ✝️?" Ján: "Že sme ticho 😄" (to bola totiž jedna z podmienok alebo skôr odporúčaní).

Katarína ✍🏽

EKC Široké/Prešov

Volám sa SR Jana Pavla SCSC - som Milosrdenstva sestra Svätého kríža a mám 52 rokov. O Extrémnej Krížovej Ceste som prvý krát dopočula pred rokom od svojej kamarátky Ľudky, keď ma volala týždeň pred začiatkom do Zborova. Povedala som možno nabudúce . Tohto roku Ľudka začala znova s agitáciou. Tak som si pozrela web a dala som si podmienku - pôjdem, ale do Širokého na cestu so sv. Jánom Pavlom II - je to môj rehoľný patrón a musím povedať, že som dieťa tejto doby a chcela som využiť jeho projekciu tam hore" príhovor" - (naše priateľstvo trvá už roky, dobré sa poznáme , len sa na seba pozrieme, ja sa ho vždy dotknem to si neodpustím, aby cítil že má má a beztrestne s projekciou idem do toho - prajem každému takého orodovníka). Dohodli sme sa a šla som do toho. Podľa Vašich pokynov som sa poctivo pripravila - kondičné, materiálne, ale aj duchovne.Až prišiel deň D. Ľudka má s manželom vyzdvihla doma a autom sme došli do Širokého. Zaregistrovali sa, vyzdvihla som úmysel, za ktorý som chcela obetovať krížovú cestu. Došli aj chlapci z našej skupiny z Tulčíka - zoznámili sme sa. Pri soche Sv. Jana Pavla II sme zaplatili sviečky a vošli do kostola. A tam to na mňa došlo - ty nemáš rozum na staré kolená načo ši še dala?!!! S malou dušičkou a chvejúcimi kolenami som klesla do lavice. Pane Ježišu odovzdávam ti nanovo svoj zasvätený život so všetkým, odovzdávam ti svoje spolusestry, rodinu, priateľov ale aj spolupútnikov, aby sa niekomu nič nestalo. Odovzdávam ti Cirkev, sv. otca ale aj túto farnosť a ďakujem za všetko.V mojej duši nastal pokoj začala sv. omša. Posilnený Ježišom v eucharistii sme sa vydali na púť. Moji priatelia v skupine sú turisti, takže počiatočné tempo bolo rezke. Krížovú cestu som sa modlila vlastnými slovami, ba zažívala som ju v realite jednotlivých zastavení. Stretla som sa so Šimonom - v kamarátovi s mojej partie, ktorý vzbudzoval a svietil mi na cestu. S Veronikou - v mojej priateľke Ľudke, ktorá kráčala v mojom tempe, povzbudzovala, kráčala a viedla cestou, v bratoch a sestrách ktorí ma dojímali na jednotlivých zastaveniach ako kľačali a rozjímali. V tichu ktoré tu vládlo. V spoluorganizátoroch, ktorí nám podávali teplý čaj, kávu i povzbudivé slová. V mojich priateľov zo skupiny, ktorý nás viedli, takže sme nemuseli sledovať smer - zažila som silu priateľstva, dôvery, odovzdanosti. Už 1/4 mi odišlo koleno, no lieky a ortéza pomohli dôjsť do cieľa. Smreková bola drsná, keby pršalo nazvala by som to cestou smrti. Zažili sme mini dážď i sneženie. Na konci sme znova prišli k môjmu patrónov sv. Jánovi Pavlovič II. A tu som zažila najväčšie dojatie bolo mi do plaču - Váš duchovný otec nás včera večer vyprevádzal a dnes ráno čakal ako dobrý otec. Nenápadní a pokorný stal blízko sochy, kto chcel mohol k nemu prísť a porozprávať sa. Bola som taká dojatá, že som mu nedokázala poďakovať , ani podať ruku, že je tu - lebo by som plakala. Prajem svojmu milovanému Slovensku takých duchovných pastierov, ktorý budú hlavne otcami svojich duchovných deti. Od sochy som šla rovno do kostola poďakovať. Vaši sa modlili ruženec a tetušky sa má spýtali:" sestričko dali sme to?, usmiala som sa - áno s Božou pomocou a priateľov."Ďakujem Bohu, svojej provinciálnej predstavenej- že mi dovolila ísť, kamarátom s mojej partie, účastníkom, všetkým ktorí nás sprevádzali a Vám všetkým organizátorom, spolupracovníkom - nám zážitok na celý život. A čo si odnášam? Pokorne srdce....

SR Jana Pavla SCSC

EKC Zborov/Bardejov
Absolvovala som EKC v Zborove a dlho som zvažovala, čo napísať a či vôbec. Ale niečo sa v tej noci vo mne zlomilo a zmenilo. Snažím sa žiť život v láske a pochopení, ísť príkladom, niesť kríž a pomáhať ho niesť aj iným. Život je komplikovaný a plný nástrah, ale Bohu nič nie je nemožné. A aj keď si prechádzam teraz veľmi ťažkým obdobím, viem, že ho zvládnem a EKC mi dala nový začiatok. Odvtedy plačem šťastím oveľa viac a oveľa viac cítim Božiu lásku. Ďakujem za to. Ďakujem za tento úžasný projekt a o rok sa vidíme znova. A keďže píšem básne, tak posielam jednu ako svedectvo malej dievčiny, ktorá cíti objatie Boha a bude naďalej objímať iných a rozdávať svetlo a nádej. ĎAKUJEM!
Via Dolorosa, koľko takých i v našich životoch,unevene kráčajúc hore po schodoch,s pocitom bezmocnosti,s hlávkou plnou starostí.Ale v srdci nekonečno lásky a viery,rozmýšľajúc, kam človek vlastne mieri,odpoveďou je láska, Kristovo učenie,povedať láske v každodennosti áno,lebo vždy svitá nové ráno,a láska ukončí každé trápenie.Zamyslenie.V tichosti,nájdeš objatie Boha, nájdeš nekonečno radosti,a zdá sa nám, že v tej tme sme v samote, opustení,no ak nie blízky, tak Boh je pri nás stále sprítomnený,stačí ticho a nájdeš kľud,vo svete plno milujúcich sŕdc,a Ty jedným z nich.Vedz, že kríž nenesieš sám, kamkoľvek sa pozrieš, do všetkých svetových strán,vždy je niekto, kto podoprie a pomôže,aj keď máš pocit, že vyletíš z kože.Láske nič nie je nemožné, všetko sa možným stáva,duša pokojným rajom nech si v láske pláva,v pokore, v šťastí, v napojení,nech všetci sú v láske naplnení.Boh,ak padáš na kolená, tlmí pád,ak skláňaš hlavu, rameno dá rád,ak nevládzeš kráčať, podopiera,ak necítiš lásku, do objatia Ťa poberá,ak strácaš úsmev, posiela slnka lúče,ak nevieš nájsť vo svete domov, podáva kľúče,ak sa smeješ, žiari aj Jeho duša v radosti,ak miluješ, odstraňuje všetky starosti,bytie v ľahkosti.Milovať, prijímať, odpúšťať, v láske byť,Jeho učenie ukazuje ako máme žiť.
Lívia.Nádherné. Ďakujeme krásne ❤
Lívia